V tomto texte uvádzame fragmenty vyučovania pátra Petra Hockena z Listu Rimanom, ktoré sa konalo 9. novembra 2013 v Hainburgu (Rakúsku) ako súčasť prednáškového cyklu Štúdium Biblie. Nižšie je uvedená časť, ktorá odkazuje na List Rimanom, hlavne kapitoly 9-11.
Pavol v Liste Rimanom v 9 kapitole začína hovoriť priamo o Izraeli, židovskom národe. Myslíte si, že ide o úplnú zmenu témy v porovnaní s kapitolou 8, tak ako sa niektorí domnievajú? Myslím si, že nie, pretože v 8 kapitole Pavol hovorí o spáse Židov a pohanov – teda všetkých, a hovorí, že Boží plán spásy nebude zmarený. Na konci kapitoly 8 čítame: „…ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nebude nás môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi“ (Rim 8,39). Ale samozrejme pre prvých kresťanov bolo veľkým prekvapením, že veľa Židov, ktorí verili v príchod Mesiáša, Ježiša neprijali. Myslím si, že v 8. kapitole Pavol hovorí, že Boh všetko dovŕši. Vynára sa však otázka: A čo Izrael, čo nevera Izraela? Pavol hovorí o veľkom zármutku a neutíchajúcej úzkosti v jeho srdci (Rim 9,2), pretože toľko Židov neprijímalo Ježiša: „ Želal by som si totiž byť sám prekliaty a odlúčený od Krista pre mojich bratov, mojich príbuzných podľa tela. “(9:3). Potom vo veršoch 4 – 5 vymenúva všetky privilégiá Izraela a všetky požehnania, ktoré mu boli dané: „Sú to Izraeliti, im patrí synovstvo aj sláva, aj zmluvy, im bol daný Zákon aj bohoslužba, aj prisľúbenia. ….” Všimnite si, že Pavol používa slovo patrí v prítomnom čase, nie v minulom. Tieto veci patria Židom; nehovorí, že patrili. A to vyvoláva otázku vo verši 6. Boh dal Izraelu zasľúbenia, a teda niektorí si mohli myslieť, že Jeho prisľúbenia zlyhali, keď Židia neuverili. Ale Pavol hovorí: „To však neznamená, že Božie slovo stratilo účinnosť. “ (Rim 9: 6).
Nie je čas venovať sa všetkým veršom v kapitolách 9 a 10. Kapitola 9 bola jednou z častí, ktorá bola učená striktnými kalvínmi ako doktrína o predurčení. Doktrína o dvojitom predurčení hovorí, že Boh stvoril niektorých ľudí, aby boli predurčení na slávu a niektorých, aby boli predurčení na zatratenie. Myslím si, že problémom tejto interpretácie, akú používal Kalvín a niektorí ďalší v XVI. storočí bolo, že vtedy nerozumeli, že tieto verše sa týkajú vyvolenia Izraela. Celé tvrdenie je ale chápané v rámci toho, že Boh si volí Izrael. Nejde o osud miliónov jednotlivcov, ale o vyvolenie Izraela. Pavol tiež trvá na tom, že Boh je zvrchovaný – to je dôležitá súčasť jeho argumentácie. Nehovorí, že Boh stvoril Izrael aby časť z neho bola zatratená. Vidíme to v Rimanom 10: 1: „Bratia, túžba môjho srdca a prosba k Bohu za nich je, aby boli spasení.“ Kapitola 10 sa končí slovami: „No Izraelu hovorí: Celý deň som vystieral ruky k neposlušnému a vzdorovitému ľudu.“ (10:21). To neznamená, že Boh ich odmietol. Ale hovorí to skôr o ich tvrdohlavosti, zatiaľ čo Boh k nim naďalej vystiera svoju ruku.
To vedie k otázke v kapitole 11:1: „Pýtam sa teda, či Boh zavrhol svoj ľud?“ pretože boli tak neposlušní. Ale opäť Pavol odpovedá: “Určite nie!” Opäť toto silné NIE. “Veď aj ja som Izraelita z Abrahámovho potomstva z Benjamínovho kmeňa. ” Jedným zo znakov toho, že Boh neodmietol Izrael, je skutočnosť, že niektorí z nich verili v Ježiša, vrátane Pavla a v 5. verši nazýva Židov, ktorí uverili v Ježiša, „zvyškom, vyvoleným z milosti“. Pokračuje vo verši 7: „Čo teda? Izrael nedosiahol, čo hľadal, ale dosiahol to iba vyvolený zvyšok. Ostatní však zostali zatvrdení. “ Niektorí teda verili a niektorí boli zatvrdení. Ďalšia otázka vo verši 11 sa týka Židov, ktorí boli zatvrdení a ktorí neverili – „Vari sa tak potkli, aby padli? “? Tu sa Pavol pýta, či je nemožné, aby boli obnovení. „Vôbec nie! Ale pre ich priestupok prišla spása pre pohanov, aby sa v nich vyvolala žiarlivosť “(11,11). Tu je ďalší príklad argumentu kal ve-chomer.
Židovské tvrdenie vo verši 12 znie takto: „Ak sa však ich priestupok stal bohatstvom pre svet a ich zlyhanie bohatstvom pre pohanov, o čo viac ich plnosť!“ Neviera Židov v Ježišových dňoch otvorila dvere k zvestovaniu evanjelia pohanom. To bolo bohatstvo pre svet. A Pavol dodáva o koľko väčšie ešte požehnanie bude, keď Židia „vojdú dovnútra“, keď Ho príjmu. A toto je v skutočnosti proroctvo o tom, že to tak bude! Tu máme veľmi dôležité tvrdenie. V 1. kapitole sme videli, ako Pavol hovoril o tom, že je povolaný k tomu, aby priniesol národy k poslušnosti viery, a teraz Pavol hovorí, že to bolo možné vďaka neviere Židov. Na opis tejto skutočnosti vo verši 25 používa slovo „tajomstvo“. Použitím slova „tajomstvo“ Pavol hovorí, že to je Boží plán. Potom vo verši 33 po podobnom vysvetlení končí: „Ó, hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a poznania! Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a aké nevyspytateľné jeho cesty.! “ Pavol si uvedomuje, že táto neviera väčšiny Židov, ktorá prináša evanjelium národom, je súčasťou Božej múdrosti.
Aj keď nemôžeme prejsť celým zvyškom tejto kapitoly, sú tam veľmi dôležité prvky. Napríklad Pavol hovorí o tom, že olivovník a pohania sú ako vetvy planého olivovníka, ktoré sú zaštepené do kultivovaného olivovníka. Vieme, že niektoré olivovníky sú pestované, orezávané a tvarované tak, aby priniesli maximum ovocia. A niektoré olivovníky sú len divoké, plané, niekde voľne rastú a nikto sa ich nepokúšal kultivovať alebo orezávať. Toto je obraz Izraela a národov. Boh kultivuje Izrael už 2000 rokov, aby priniesol ovocie, a bol frustrovaný. Začal teda naštepovať vetvy planých olivovníkov, ktoré neboli pestované podľa Zákona a Prorokov, ale ktoré budú čerpať život z miazgy kultivovanej olivy. Pohania budú čerpať život a výživu z koreňov Izraela. Potom Pavol píše, že evanjelium bude zvestované národom pre neposlušnosť a nevieru Izraela. A vo veršoch 30 – 32 hovorí, že všetci upadli do neposlušnosti, aby sa Boh nad všetkými zmiloval. A vo verši 29 tvrdí: „Lebo dary a Božie povolania sú neodvolateľné.“ Vyvolenie Izraela je stále platné a Boh napĺňa svoje prisľúbenia.