Boh koná v úžasnej harmónii na rôznych úrovniach a prostredníctvom rôznych ľudí, ktorých vedie k jednému cieľu, aby naplnil svoju túžbu uzdraviť a obnoviť to, čo bolo pokazené. Tejto skutočnosti sme boli svedkami v roku 2018 v Hainburgu an der Donau/Rakúsko (miesto vybrané pátrom Petrom Hockenom na jeho posledné roky života a služby) a tiež v Bratislave-Petržalke/Slovensko.
Malé rakúske mesto Hainburg (s približne 6 000 obyvateľmi) ležiace blízko hraníc s Rakúskom, Slovenskom a Maďarskom bolo vo svojej histórii svedkom mnohých napätí a krvavých udalostí. Počas druhej svetovej vojny sa Hainburg stal jedným z miest cesty Židov počas pochodu na smrť do Mauthausenu, nacistického koncentračného tábora v Rakúsku. Väčšina Židov idúcich touto trasou boli maďarskí Židia, zajatci pracovného tábora Engerau, ktorý sa nachádzal na rôznych miestach súčasnej Petržalky (dnes súčasť Bratislavy – hlavného mesta Slovenska), toho času držanej pod vládou Nemeckej ríše a spravovanej rakúskymi oficiermi.
Pred pár rokmi zistila jedna z príhovorcov TJCII, Viera, že v blízkosti jej bydliska v bratislavskej Petržalke sa nachádzal spomínaný pracovný tábor Engerau. Jeho existencia sa javila ako dlho zabudnutý fakt, ktorý nepozná veľa Slovákov, Rakúšanov či Maďarov. Začiatkom roka 2017 sa teda medzi príhovorcami TJCII zo Slovenska, Rakúska a Maďarska zrodila myšlienka, že nasledujúci rok by mali na miestach pracovného tábora Engerau zorganizovať čas modlitieb a pokánia, pretože história tábora spája tieto 3 národy. Uskutočnili sa prípravy vrátane historických štúdií a modlitebná akcia za pokánie a uzdravenie rán minulosti bola naplánovaná na 14. apríla 2018.
Začiatkom marca 2018 bola sestra Mary Paul, ktorá žije v Hainburgu, nečakane kontaktovaná členkou mestskej rady v Hainburgu. Od nej sa dozvedela, že 29. marca 2018 sa v Hainburgu uskutoční špeciálna spomienka a odhalenie pamätníka pre Židov, ktorí boli nútení pochodovať z tábora Engerau v Petržalke cez Wolfstal, Hainburg až do Bad Deutch Altenburgu, odkiaľ boli prevezení až do Mauthausenu. Historické zdroje uvádzajú, že pozdĺž tejto cesty bolo nájdených približne 460 tiel. V Engerau počas existencie tábora (1944-marec 1945) pracovalo a zomrelo okolo 1600 maďarských Židov. Sestra Mary Paul bola požiadaná, aby pomohla organizátorom pozvať na podujatie niektorých rabínov. Kontaktovala ľudí z TJCII na Slovensku a v Maďarsku a hneď na druhý deň boli pripravení prísť na stretnutie dvaja rabíni, jeden z Bratislavy a jeden z Budapešti!
Spomienková udalosť sa v Hainburgu uskutočnila tak, ako bolo plánované, 29. marca. Pre ľudí z TJCII, ktorí sa venovali tejto téme, bolo zarážajúce, že rovnako ako v roku 1945, aj v roku 2018 bol práve 29. marec prípravný deň na Pesach a zároveň Zelený štvrtok. Uvedomujúc si tieto skutočnosti a v snahe pokúsiť sa predstaviť si, čo vtedy prežívali Židia, ktorí mali oslavovať svoje oslobodenie a spásu z otroctva, to dodalo tejto udalosti úplne iný rozmer. Čo by vtedy zažívali kresťania pri slávení poslednej večere, Paschy, keby vedeli, že len pár metrov od múrov kostola v Hainburgu kráčajú Židia v pochode na smrť !?
Na marcovej pamätnej udalosti v Hainburgu sa zúčastnilo okolo 100 ľudí – medzi nimi členovia skupiny, ktorá každoročne organizuje pamätný pochod z Bratislavy do Bad-Deutsch Altenburgu, niektorí miestni obyvatelia vrátane katolíckeho kňaza a evanjelického p. farára, ako aj skupina ľudí z TJCII z Rakúska, Slovenska a Maďarska.
Udalosť sa začala prejavom starostu, po ktorom nasledoval historický výklad od rakúskej historičky, ktorá napísala niekoľko kníh o histórii tohto tábora a pochode smrti, a ktorá každoročne organizuje pamätný pochod. Toho roku prišla aj na tamojšiu školu a vysvetlila najstarším žiakom túto smutnú históriu. Žiaci si prečítali historicky zaznamenané rôzne správy z toho dňa, vrátane policajnej správy a niekoľkých stránok z denníkov miestnych obyvateľov. Bolo to šokujúce.
Potom vystúpil predseda rakúskeho parlamentu a zobral zodpovednosť ako predstaviteľ Rakúska. Nasledovali požehnania od hainburgského p. farára Othmara a pastora Jána, po ktorých nasledovali príhovory rabínov.
Rabín Gábor sa vyjadril, že skutočnosť, že tento pochod smrti sa stal počas „najposvätnejších dní pre kresťanov“, znamenalo, že sme ako kresťania zradili svoje vlastné ja. Bola to zrada židovského národa, bola to zrada Ježiša, bola to zrada samých seba. Potom požehnal mesto. Rabín Miša sa pomodlil modlitbu kadiš. Povedal tiež niekoľko slov o krehkosti života, krehkosti pamätnej tabule (zhotovená zo skla) a krehkosti sľubu „nikdy viac“. Jeho správa však bola plná nádeje a vďačnosti za to, čo počas obradu prežíval.
Po oficiálnom ukončení spomienkovej udalosti bolo ľuďom z TJCII a pozvaným rabínom umožnené vstúpiť do starej synagógy, ktorá stojí veľmi blízko domu zosnulého pátra Petra Hockena. Bola to veľmi výnimočná chvíľa, pretože synagóga nie je prístupná verejnosti a nevyhnutne potrebuje celkovú renováciu. Je tu ukryté ešte celé Božie dielo, pretože téma synagógy sa od tejto udalosti pravidelne opakuje v modlitbách v dome v Hainburgu. Ale to je iný príbeh …
Vráťme sa k Engerau. V túžbe o znovuobjavenie a vyprosenie Božieho uzdravenia tohto tragického príbehu sa ukázal o to úžasnejší a zmysluplnejší ďalší dlho plánovaný krok – spoločné modlitby TJCII príhovorcov za pokánie a zmierenie, ktoré sa konali dňa 14. apríla 2018. Modlitebné stretnutie sa začalo v dome v Hainburgu, kde bol čas prípravy v modlitbách a v hlbšom oboznámení sa s niekoľkými historickými faktami. Na naše veľké prekvapenie prišla na stretnutie jedna dáma z Maďarska, ktorej otec sa ako malé dieťa zúčastnil toho pochodu smrti, a tiež aj ďalšia dáma z Rakúska, pochádzajúca z okolia Hainburgu, ktorej príbuzní boli zapojení do nacistického mocenského systému v tomto regióne. Nikto takúto zostavu neplánoval, bol to sám Boh, ktorý umožnil toto vzájomné pokánie a zmierenie! Celá skupina ľudí z troch národov sa potom presunula do Bratislavy, kde sa išli modliť priamo na niektoré miesta bývalého pracovného tábora – k Leberfingeru, kde je dodnes budova, v ktorej bývali a boli postrieľaní väzni pracovného tábora a na ďalšie miesto tábora hlbšie do Petržalky, kde dnes vládne výrazne „temná“ atmosféra poznačená chudobou a kriminalitou. V čase modlitieb sa tam miestna skupina rómskych detí začala hrať, pripojila sa k nám do chvál a začala tancovať s modlitebnými zástavami. To bol úžasný znak vyliatia Božej milosti a znak prísľubu obnovy a premeny sĺz na radosť.
Posledným prekvapením bolo zistenie, že počas toho istého aprílového víkendu sa v Petržalke konali ďalšie modlitby a evanjelizačné iniciatívy na miestach, na ktorých sme sa aj my modlili (alebo v ich blízkosti). Opäť sme mohli vidieť Pánovu dobrotu! Neustále pracuje na uskutočňovaní svojho plánu spásy a obnovy všetkých vecí.